PETER KURAČKA
športový psychológ, kouč

Reakcie rodičov na neúspech športovcov

        Jednou vetou povedané, emočná a komunikačná reakcia rodiča po športovom neúspechu má veľký vplyv na psychické nastavenie dieťaťa v ďalších súťažiach. Čím sú deti mladšie, tým majú reakcie rodičov väčší dopad. Ak sa určité reakcie a správanie opakuje pravidelne od nízkeho veku, vytvárajú u detí veľmi silné vzorce zvládania. Či už adaptívne alebo maladaptívne. Popíšme si podrobnejšie mechanizmus prenosu. Pre dieťa má výkon v súťaži alebo zápase dva druhy dôsledkov. Prvým je samotný športový výsledok. Prehral/a alebo vyhral/a som, vypadol/a som, postúpil/a som, skončil som na ... mieste atď. Druhým dôsledkom sú emócie a reakcie najbližších ľudí, teda trénera/ky a rodičov. Práve emočné a komunikačné reakcie dôležitých dospelých osôb sú pre dieťa veľmi dôležité. Od nich závisí, akú sebadôveru bude mať dieťa v ďalších súťažiach, aké stratégie zvládania si vytvorí, aj ako bude hodnotiť svoje výkony v budúcnosti. Jeden 32-ročný športovec, bývalý reprezentant, mi povedal: „Celý život som to hral pre ľudí okolo. Radšej som ani nechcel, aby chodili na zápasy. Obával som sa, že zle zahrám a sklamem ich. Až teraz som začal viac hrať pre seba a užívam si to.“
        Čo bežne nasleduje po tom, keď mladý športovec nedosiahne taký výsledok alebo nepodá taký výkon, s ktorým by mohol/a byť spokojný/á? Väčšinou je smutný, sklamaný, niekedy nahnevaný. Niekedy na ňom nevidíme žiadne emócie, prípadne rýchlo odznejú. Dôležité je, aká je reakcia rodičov. Čo sa stane napríklad, ak je jeden z rodičov nahnevaný a dáva to dieťaťu najavo kritikou. Pre dieťa je náročné vysporiadať sa so športovým neúspechom, ešte náročnejšie je však vyrovnať sa s hnevom najbližšej osoby. Súťaž prejde, prebolí, zabudne sa. Vzťah s otcom alebo mamou však trvá! A je pre dieťa veľmi dôležitý. Dieťa situáciu môže vnímať ako: „Otec/mama sa na mňa hnevá. Pokazil/a som to.“ Väčšinou nastúpi pocit viny. Inými slovami povedané „Najdôležitejší človek v mojom živote sa na mňa hnevá. Už nechcem spraviť niečo, pre čo sa bude zase hnevať.“ U dieťaťa sa začne rozvíjať strach z neúspechu. Začne mať obavy, aby to nepokazilo, aby nespravilo chybu. Nechce znovu nahnevať otca alebo mamu. Klesá jeho sebadôvera, prestáva byť aktívne. Ak sa podobná situácia zopakuje, obavy a strach rastú, naopak sebadôvera a aktivita klesajú. Cieľom jeho snaženia sa miesto užívania si hry stane viac to, ako nesklamať rodičov. Samozrejme každý rodič chce pre dieťa to najlepšie a snaží sa mu pomôcť zo všetkých síl. Nie vždy je však táto pomoc (napr. vo forme kritiky za nepodarený výkon) skutočné pomocou. Hnev nemusí smerovať len na dieťa. Často býva rodič nahnevaný na rozhodcu, trénera, spoluhráčov. Výsledok je však podobný. Najbližší človek dieťaťa sa hnevá a ten hnev súvisí s jeho výkonom. Predstavte si, že váš najbližší človek, partner alebo vaše dieťa, sa hnevá, keď sa vám niečo nepodarí. Nemusí to byť ani vaša chyba, proste sa vaši najbližší hnevajú. Ako to bude na vás pôsobiť?
        Podobný princíp nastáva aj v prípade, keď sú rodičia veľmi smutní a sklamaní. Dieťa cíti tieto emócie. Vníma ich veľmi citlivo z neverbálnej komunikácie, z rozhovoru rodičov, z pohľadov, z okamihov ticha atď. Opäť nastupuje pocit viny. „Kvôli mne je otec/mama smutný/á, sklamaný/á. Už nechcem pokaziť zápas, spraviť takú chybu...“ Do toho môžu prísť komentáre, ktoré niektorí rodičia používajú, ako napr.: „S takýmto súperom/kou predsa nemôžeš prehrať“, „To boli úplne jednoduché, elementárne, zbytočné chyby“, „Ak by si zahral/a len svoj štandard, toho súpera/ku musíš poraziť“, „To sa nemôže stať, že pokazíš taký ľahký úder“ atď. Z takýchto komentárov dieťa vycíti, čo si myslíte o jeho výkone a ako výsledok prežívate. Presne takéto hodnotiace výroky podporujú vyššiu mieru stresu, obavy, úzkosť a znižujú sebadôveru do ďalších zápasov. Mám pocit, že rodičia podobné výroky berú ako motivačné a považujú ich za spätnú väzbu pre ich dieťa. Ako by ste sa cítili, keby vám toto šéf alebo váš blízky povedal? Mladý športovec po neúspechu potrebuje od rodiča niečo celkom iné (viď nižšie). Neúspešný výsledok alebo výkon samotný predstavuje preňho veľmi náročnú situáciu. Konštruktívnu spätnú väzbu mu poskytne hlavne tréner. Viem, že v mnohých prípadoch nie je možné, aby tréner bol na zápase (tenis, stolný tenis). V drvivej väčšine si však športovec aj napriek tomu, že je mladý, uvedomuje, čo robil zle. Od rodiča potrebuje niečo úplne iné ako kritiku a hnev. 
        Pozrime sa na situáciu, ak je rodič po neúspechu pokojný a podporujúci. Dieťa to má o niečo jednoduchšie. Vyrovnáva sa síce z neúspechom v súťaži, čo nie je ľahké. Nemusí sa však vyrovnávať aj s nepríjemnými emóciami svojich rodičov. Znižuje sa pravdepodobnosť prežívania pocitov viny voči rodičom, trénerom alebo iným osobám. Dieťa má väčší priestor produktívne zvládnuť neúspech a využiť ho pre svoj ďalší rast. Ak je rodič pokojný a pozitívny aj po neúspešnom výsledku, v ďalšom zápase dieťa nemusí riešiť v hlave otázky typu: „Čo povedia rodičia, ak sa mi zápas nepodarí. Čo si budú myslieť, ak to pokazím. Čo ak sklamem rodičov.“ Takéto myšlienky bývajú súčasťou súťažného stresu nielen mladých športovcov. Negatívne ovplyvňujú ich sebadôveru a koncentráciu. Ak sú rodičia aj po neúspechu vyrovnaní a pozitívni, oslobodzujú tým deti od zbytočných stresujúcich myšlienok. Deti sú ovplyvnené aj reakciami rodičov v iných životných oblastiach, nielen v športe.  Dôležité je napr. ako reagujú rodičia na školské výsledky alebo na svoje vlastné neúspechy.
        Ako posledný uvediem príklad, s ktorým som sa stretol v reálnej praxi. Rodičia, ktorí neboli veľmi športovo aktívni, majú tri deti a všetky z nich sú v športe veľmi úspešné. Jedno bolo na olympiáde, druhé je v reprezentácii a tretie tiež dosahuje výborné výsledky. Na náš workshop prišli okrem iného hľadať odpoveď na otázku, čím to je. Spoločne sme našli veľmi dôležitý faktor úspechu všetkých troch detí. Najväčšou prioritou rodičov v súvislosti so športovaním detí bola radosť zo samotnej aktivity! Užívali si ju oni ako rodičia a hlavne k tomu podporovali aj deti. Vyprevádzali ich na súťaž so slovami: „Uži si to“. Po príchode zo súťaže im položili prvú otázku: „Čo si si počas celého dňa užil/a? Čo ťa potešilo?“ Keď sa napr. loď s ich dcérou alebo synom prevrátila a zákonite skončili v poli porazených, privítali ich na brehu s úsmevom a nejakou žartovnou poznámkou s cieľom odľahčiť situáciu. Touto reakciou sa však stali terčom nevôle a nadávok ostatných rodičov, ktorí túto situáciu vnímali úplne inak. Vidíte v ich prístupe a úspechoch detí spojitosť? Ja rozhodne áno. Deti, ktoré majú rady šport, užívajú si ho a sú v tom podporované rodičmi, sú viac vnútorne motivované a pracujú na sebe tvrdšie a systematickejšie.      
        Na záver uvádzam zopár myšlienok, ako by ste mohli pomôcť deťom efektívne zvládať športové neúspechy a rozvíjať psychickú odolnosť:

1. Ako rodičia vypustite zo svojej mysle starosti o výsledok! Zaujímajte sa hlavne o to, či si vaše dieťa športovú aktivitu užíva, či ho baví a či sa pri nej snaží.
2. Pracujte s vlastným stresom. Užívajte si súťaž alebo zápas svojich detí!
3. Po neúspechu zostaňte pokojný a podporte dieťa.
4. Ukážte mu svoju lásku bez ohľadu na výsledok! Po neúspechu ju dieťa potrebuje najviac. Nikto iný mu lásku a podporu v tej chvíli pravdepodobne neposkytne, iba vy.
5. Ak nie je na zápase tréner a chcete dieťaťu pomôcť zamyslieť sa nad výkonom, urobte tak otvorenými otázkami. („S čím si dnes bol/a spokojný/á, čo sa ti darilo? S čím si dnes nebol/a spokojný/á, čo sa ti nedarilo? Čo si mohol urobiť inak? Čo by si chcel nabudúce zlepšiť?“) Dôležité je, aby ste boli pokojní, pozitívni a aby dieťa z otázok necítilo kritiku, hnev a pod. Nejde o vás, ide o dieťa!

 
Ak by ste mali ako športoví rodičia alebo tréneri akékoľvek otázky, pokojne nás kontaktujte e-mailom alebo telefonicky, radi vám na otázky odpovieme alebo sa dohodneme na osobnom stretnutí.